Vitajte na Visit Omiš

Rozvoj turizmu v Omiši počas histórie

Omiš nie je typické dalmatínske mesto.

Kamenná brána, cez ktorú sa bystrá krasová riečka vlieva do mora, nedobytné pevnosti, ktoré po stáročia odolávajú času, impozantný kaňon, čo vedie k tichým ostrovom  lásky a šťastia…

Takto zhrnul  omišský spisovateľ Ivan Katušić, jednoducho a prehľadne, geograficko-geologicko- historický  priestor,  v ktorého lone leží Omiš.  Práve táto netypickosť zaradila Omiš na stránky mnohých dávnych cestopisov a grafík, a neskôr aj do turistických bedekrov  a itinerárov.

V prípade, že v pohnutých omišských dejinách hľadáme aj počiatky relatívne mladých pojmov  „turizmus“ a „turista“ ,  tak by sme v žiadnom prípade nemali ignorovať  Alberta Fortisa a jeho cestopis “Cesta po Dalmácii“. Fortis sa hostil chutnými rybami z ústia rieky Cetina, aj výborným vínom muškátom.  Tiež pohostinnosť Omišanov bola hodná jeho zápisov. V tom dávnom roku 1772 navštívil Fortis aj ďalšie dalmatínske mestá, ale práve o Omiši zanechal záznam, ktorý nám jednoznačne potvrdzuje, že boli splnené dve najdôležitejšie kritéria turizmu – láskavý hostiteľ a spokojný hosť.

Svojimi spismy Fortis inšpiroval aj iných aby okúsili krásu drsných útesov, ohromných kaňonov a hromového hukotu vodopádu Gubavica. Početné prírodné rozmanitosti a krásy lákajú nečinných aristokratov romantizmom opojenej Európy, do neznámej a exotickej Dalmácie. Práve Omiš so svojou „netypickosťou“ je nevyhnutnou zastávkou niektorých z nich.

Tak, v roku 1838 na svojej botanickej ceste Dalmáciou, navštívi  Omiš aj saský kráľ Friedrich August II., ktorému Omišania pripravili skutočne kráľovské privítanie. Toho dávneho roku 1844, keď bola v Opatiji vybudovaná  villa Angiolina,  čo sa považuje za základný rok chorvátskeho turizmu, navštívil Omiš na svojich cestách  zabudnutou Dalmáciou aj slávny britský výskumník a vedec  sir John Gardner Wilkinson.  Vo svojom slávnom cestopise „Dalmácia a Čierna Hora“ (1848) veľkú pozornosť venuje Omišu a Poljici.

Nepochybne inšpirovaná  Wilkinsonovými zápismi, navštívila Omiš v roku 1863 Emily Anne Beaufort zo Strangfordu. Svoje spomienky z ciest  vykreslí v knihe „Východné pobrežia  Jadranu roku 1863 s návštevou Čiernej Hory“.  V jej písaných spomienkach má Omiš závideniahodnú pozíciu. Poctená mestskými  úradníkmi, vikontesa neváha nazvať Omiš „najkrajším z malých miest“, ktoré navštívila. Že je tomu skutočne tak,  dokazuje litografia Omišu, ktorej vzor nakreslila sama! Publikovaná je v jej knihe ako jediná litografia Dalmácie- z celkovo štyroch!



V neskorších časoch navštívia Omiš aj ďalší významní cestopisci, vedci a korunované hlavy.  Avšak, na masovejšie návštevy a rozvoj turizmu v dnešnom slova zmysle, počká si Omiš vývoj moderných divov vzniknutých počas priemyselnej revolúcie. Vývoj parného stroja prispeje k výstavbe železničnej siete a  zriadeniu pravidelných lodných liniek. Práve tieto faktory vytvoria trend cestovania medzi širšími vrstvami spoločnosti. Kým Dalmácia takmer storočie čakala svoje železničné spojenie so svetom, lodné spojenie napredovalo veľmi rýchlo. Omiš sa tak zaradil na trasu štátnych cestovných a poštových lodných liniek.

Dopravným spojením s ďalšími dalmatínskymi centrami bolo potrebné otváranie prvých hotelov.  Najstarší hotel v Omiši bol hotel Balkan, na dnešnom  Poljičkom  námestí. Čoskoro sa otvára na Vangradu aj hotel Dinara,  ktorý mohol poskytnúť návštevníkom rovnaký komfort, ako  hotely vo väčšine miest.  Vďaka rýchlemu lodnému spojeniu stal sa Omiš obľúbenou destináciou pre pánov zo Splitu, ktorí od prvých jarných dní radi navštevujú kaňon rieky Cetina hľadajúc osvieženie.



Práve vtedy je Omiš v plienkach moderného turizmu, aj keď sú turistické návštevy stále ešte skromné a turistická ponuka je zameraná viac na účastníkov , ktorí spolupracujú na výstavbe hydrocentrály na Gubavici ako pre hosti, ktorí hľadajú zábavu. To ale neprekážalo vizionárom pri zakladaní združenia na skrášlenie miesta  „Vojan“  v dávnom roku 1913, akéhosi predchodcu turistických združení. Takmer ideálna poloha uprostred Jadranského mora, v blízkosti všetkých stredodalmatských ostrovov a Splitu ako centra,  to robí Omiš turistickou destináciou s najvyšším potenciálom. Nedotknutá a už ospevovaná prírodná rozmanitosť sama o sebe sa ponúka ako hlavný adut.  Blahodárne podnebie s miernymi zimami a teplými letami otvára možnosť celoročného cestovného ruchu pre návštevníkov z chladného európskeho vnútrozemia.

Po skončení prvej svetovej vojny, Omiš sa ocitne na akomsi bode bleskového obratu  z malebného ospalého mestečka, v ďalších rokoch na ozajstnú turistickú destináciu pre tuzemských a zahraničných hostí. Že je to skutočne tak, svedčí  potreba prvého turistického sprievodcu, ktorý píše, ilustruje a publikuje omišský spisovateľ  Jakov Tomasović v roku 1929.



V  Omiši a okolí sa v ďalších rokoch zakladá rad hotelov a penziónov, z ktorých sú niektoré, ako napríklad hotely „Bellevue“a „Adria“ na európskej úrovni.  Na poloostrove Punta  upravuje sa verejná pláž, kde prezliekacie kabíny stoja nad vodou, na drevených stĺpoch. Vo vzdialenosti iba pár kilometrov od centra mesta, turisti si môžu užívať kúpanie v morskej alebo sladkej vode, opaľovanie na piesočných alebo štrkových plážach. Určite môžeme závidieť vtedajším návštevníkom, ktorí  popri nedotknutej prírodnej kráse kaňonu rieky Cetina, mohli vychutnávať  pokoj a ticho početných  pláží Rogoznice. Omišské príjemné večeri sú rezervované  na prechádzku  Fošalom a užívaniu pri západe slnka na terase jedného zo spomenutých hotelov.

V meste je aj niekoľko orchestrov, ktoré turistov zabávajú hraním vtedy populárnych skladieb na terasách uvedených hotelov a reštaurácií. Návštevníci, ktorí chcú pocítiť pravú stredomorskú atmosféru,  doprajú si  v konobách nejaký ten pohárik omišského Muškátu, spolu so sušenými  figami. A samozrejme, užívajú  pri zvukoch vtedy úplne spontánnej a intímnej klapskej piesne.



Napriek vybudovanej ceste Split-Omiš-Makarska,  dokonca aj niekoľkým autobusovým a taxi  dopravcom  v samotnom  Omiši, zostane parník aj naďalej najatraktívnejší, ale aj najspoľahlivejší dopravný prostriedok. Stavbou Ličkej železnice v roku 1925 ale aj  zavedením krátkodobého leteckého spojenia  Split-Praha, stáva sa Omiš Mekkou práve pre turistov zo strednej Európy.  V prvom rade  z Československa a potom z Nemecka.  Vtedy sa spieva skladba Maxa Schwarzmanoffa  "Poďme do Omišu, do toho nádherného mesta, keď si tu, vtedy si šťastný". Existencia piesne a notového zápisu v nemčine nepochybne poukazuje, komu je určená , aby  " vošla do ucha."

Okrem nového vydania Tomasovičového turistického sprievodcu v roku 1932, turistické združenie "Slavinj" v spolupráci s privátnymi hoteliérmi vydáva niekoľko brožúr v nemčine a češtine. Vzhľadom k tomu, že to boli vkusné a kvalitne vybavené publikácie, zmienila sa o nich aj denná tlač! Tento idylický a rýchly rast turistickej ponuky prerušila víchrica druhej svetovej vojny.





Po vojne Omiš bude mať iba dva hotely. Avšak trend rastu cestovného ruchu bude pokračovať  a  v ďalších desaťročiach bude postavených v samotnom meste a blízkom okolí niekoľko moderných a priestranných hotelov s kompletným vybavením. Výstavba Jadranskej magistrály šesťdesiatych rokov podmieni aj rýchly rast výstavby súkromných rodinných penziónov pozdĺž pobrežia a tým zvýšenie počtu lôžok.

Rozsiahle meliorizačné práce na ústí rieky Cetina vytvorili vhodný povrch pre otvorenie priestranného  autokempingu.  Priamo na území  omišského kraja funguje aj niekoľko robotníckych letovísk. Okrem domácich turistov z územia bývalej Juhoslávie, naďalej sú najpočetnejší zahraniční turisti Nemci a Čechoslováci. Rast turistických kapacít nasleduje aj rast ponuky zábavnej a kultúrnej. V roku 1967 je založený aj Festival dalmatínskych kláp, kde po dobu  troch týždňov, zahraniční turisti majú možnosť vidieť krásu pôvodnej dalmatínskej ľudovej piesne. Opäť je v  plnej kapacite využitý aj kaňon rieky Cetina, kde sa  zo starovekých mlyníc  a šľachtického letného sídla rodiny Radman zriaďuje výletné miesto.  Ale stavajú sa aj nové, ako je vkusne ukomponovaná "rybárska dedina" v zátoke Vrulja. Dni tunajší  turisti trávia na početných piesočných a okruhliakových plážach, zatiaľ čo si sparné letné večery krátia tancom na terasách omišských hotelov ako "Brzet", "Plaža" alebo "Ruskamen".

Bohužiaľ, história sa opakuje vo svojej najsurovejšej forme. Jeden, tak zabehnutý rad turistických úspechov, preruší Občianska vojna v roku 1991. Hoci Omišská riviéra nebola  priamo zasiahnutá vojnovým ničením,  vedúce kapacity sú obsadené  vyhnancami z okupovaných častí Chorvátska a  utečencami z Bosny a Hercegoviny. V týchto, pre Chorvátsko ťažkých chvíľach, značný počet návštevníkov z európskych krajín, ako je Nemecko, Rakúsko a Česká republika ignoruje bezprostredné vojnové nebezpečenstvo a naďalej prichádza v letných mesiacoch. V ťažkých chvíľach vojny to bola veľká morálna podpora turistov svojim hostiteľom.

Po skončení Občianskej vojny a masovom návrate turistov, Omiš pokračoval  v svojej turistickej ceste. Dúfame, vzhľadom k ešte väčšiemu úspechu aj v turistickú afirmáciu, pretože  Omiš nie je typické dalmatínske mesto…

Autor: Čedomir Vojnović